Nechajte sa deti hrať!

V dnešnej rýchlej dobe sú deti vystavené mnohým stresujúcim faktorom, ktoré môžu, a podľa môjho názoru aj ovplyvňujú ich správanie. V čase, keď sa deti môžu hrať sa im často táto činnosť odopiera pre mnoho pre nich povinných, nútených krúžkov. V období, keď dieťa má túžbu byť s priateľmi sa často stáva, že ho vidíte ako nakupuje v nejakom kolosálnom nákupnom centre. Času na oddych je málo. Dieťa je teda vtláčané do akéhosi kolobehu činnosti, bez vlastného záujmu. Škola je nútená deťom poskytovať neustále nové a nové činnosti vo forme záujmových krúžkov, pretože len taká, akási hra je predsa stratou drahocenného času. Ale je možné naozaj deťom odpierať niečo, čo je pre nich tak prirodzené? Veď kto z nás dospelých si rád nespomína práve na chvíle strávené s kamarátmi pri rôznych hrách? Akokoľvek sa na to pozerám, a otáčam si to s každej strany, neviem sa zbaviť pocitu, že od detí sa očakáva, že i pri hre (ak im je v škole v poobednej činnosti povolená) sa očakávajú len a len výsledky. Byť pod neustálym tlakom očakávania nie je závidenia hodná situácia. Práve preto si myslím, že by sme mali začať vrátením detstva deťom.

Agresivita je jednou z najrozpornejších síl v človeku. Je možno ju považovať za vetrík, ktorý ženie človeka dopredu. Uveďme si príklad so športovísk, kedy agresívne správanie aj postoje majú svoj význam. Každá minca ma však dve strany. A tou odvrátenou stranou mince je víchrica búrajúca domy, kedy agresívne postoje a správanie neslúžia len na nabudenie k lepšiemu výkonu, ale k priamemu útoku. Ako sa však vyhnúť prejavom agresivity, ktoré ničia a rúcajú? Je to vôbec možné? Mnoho rodičov vie, a stále zažíva alebo si matne pamätá, že deti si občas svoje hranice rozširujú za pomoci zdôrazňovania svojho ja. Dupanie nohami, hádzanie sa o zem je stará známa klasika obdobia vzdoru. Aj táto na začiatku neškodná agresivita nám môže však prerásť cez hlavu. Nie je však na mieste boj, ten v tomto momente nikam nevedie. Práve naopak vzbudzuje v deťoch tendencie predbiehať sa. Na mieste je aj v takýchto prípadoch využite hry a hrania, ako prostriedkom na učenie.

Sociálne zručnosti sa treba tiež naučiť. Ak sa uvedú deťom príklady, nie vždy je to postačujúce a preto je nutné hrať rôzne role, a v situáciách na prvý pohľad banálnych, zdôrazňovať pre deti dôležité veci. Deti spoznávajú svet pomocou hier. Hra je detská skutočná realita. Napodobňovanie sveta dospelých a hranie rolí je pre detský vek absolútne prirodzená činnosť. Deti sú vstupom do školy často vhodné do úplne iného systému, na aký boli doposiaľ zvyknuté. Odopieranie ich prirodzenosti, teda hrania spôsobuje nemalé problémy. Dovolila by som si bránenie tejto potreby hrať sa pomenovať frustráciou. Frustrácia môže byť častou príčinou práve agresivity. Hru teda nie je nutné len deťom ponechať a dovoľovať, ale podľa môjho názoru i využívať pri učení. A to nielen v kontexte výchovnom, ale môžeme to aplikovať aj v súvislosti zo vzdelávaním. Veď aj učenie môže byť zábavné. A to dnes mnohí pedagógovia vo svojej praxi našťastie aj pravidelne využívajú.